Z histórie kaštieľa

V minulosti bolo dobrým zvykom postaviť v každej obci zemiansku kúriu alebo kaštieľ. Do dnešných dní sa zachovalo len malé množstvo podobných stavieb a ešte menej z nich je dodnes využívaných na kultúrne účely. Krupský kaštieľ patrí k najtypickejším reprezentantom klasicistickej architektúry na Slovensku, dnes slúži pre potreby Slovenského národného múzea – Hudobného múzea.

Prvým majiteľom krupského panstva bol Michal II. Brunsvik (1671 – 1719). Už v 16. storočí sa Ján Brunsvik pochádzajúci z nemeckého Braunschweigu stal poštmajstrom v Hlohovci a neskôr získal zemiansky titul. Jeho pravnuk Michal II. Brunsvik sa do Krupej priženil a s manželkou Máriou Teréziou rod. Vitálišovou (zomr. 1742) boli rozumnými hospodármi, ktorí sa o svoje vlastníctvo zodpovedne starali a tvrdo pracovali na zhodnotení majetkov tak v okolí Hlohovca ako aj v Krupej. Najstarší syn Anton I. Brunsvik (1709 – 1780) sa narodil v Leopoldove, jeho piati súrodenci v Hlohovci. Anton I. vyštudoval právo na Trnavskej univerzite a po smrti matky začal spravovať dolnokrupské panstvo. Oženil sa Annou Adélfy. Vzhľadom na svoje spoločenské postavenie (člen súdnej stolice, kancelár ostrihomskej župy, radca pri cisárskom dvore) a tiež ako otec rodiny sa podujal na zveľadenie panstva a 25. mája 1749 zaplatil 100 zlatých za vypracovanie projektu kaštieľa cisárskemu dvornému staviteľovi Jánovi Baptistovi Martinellimu.

Stavba veľkého rozsahu prebiehala v rokoch 1749 – 1756. V čase najintenzívnejších prác vozili materiál viac ako 50-timi vozmi. Výsledkom bol jednopodlažný barokový kaštieľ obdĺžnikového pôdorysu postavený pravdepodobne na mieste staršieho objektu. V roku 1775 cisárovná Mária Terézia udelila Antonovi I. Brunsvikovi titul grófa s prídomkom de Korompa (z Krupej) a do daru získal majetky v Martonvásáre, ktoré prenechal najstaršiemu synovi Antonovi II. (1745 – 1792). Druhorodený syn Jozef (1750 – 1827) zostal v Dolnej Krupej. Prvotriedne vzdelanie, správna výchova a vysokopostavený otec mu zabezpečovali možnosti vysnívanej kariéry. Kaštieľ nestál ani 40 rokov a Jozef sa rozhodol pre jeho stavebnú úpravu. Nielen priaznivá finančná situácia, ale aj skutočnosť, že po smrti brata Antona sa stal jediným pokračovateľom rodu Brunsvik, ho poháňala splniť si svoj sen a rozvetvenému príbuzenstvu dať priestor pre skutočné rodinné spoločenstvo. Prácami poveril známeho a talentovaného Jána Jozefa Talherra, hlavného architekta Uhorskej staviteľskej komory, ktorý budoval aj kaštieľ v Martonvásári. Práce v Dolnej Krupej odštartovali v lete 1793. Priestory rozšírili po oboch stranách prístavbou bočných rizalitov, pribudlo tak viacero miestností a objekt zmenil pôvodný barokový vzhľad. V roku 1798 stavebný ruch utíchol a panstvo sa mohlo tešiť z nádhernej barokovo – klasicistickej budovy. 

Neuplynulo však ani pätnásť rokov a progresívne zmýšľajúci gróf Jozef Brunsvik už vyžadoval niečo viac. Podujal sa vytvoriť komplexné a moderné sídlo tak, aby sa stalo dôstojným reprezentantom jeho vysokého spoločenského postavenia. Popri úrade kráľovského taverníka bol aj najvyšším sudcom. Jozef Brunsvik bol progresívny aj v tom, že sa obrátil na mladých, ani nie 25-ročných tvorcov: architekta Antona Piusa Rigela, ktorý pochádzal z Ríma a študoval vo Viedni, a z Belgicka pochádzajúceho záhradného architekta Christiana Henricha Nebbiena, aby mu vytvorili miesto pre život a oddych. Gróf sa rád obklopoval mladými a ambicióznymi ľuďmi. Veril v nich a dával im šancu. Predsa len, potreboval aj istú garanciu odbornosti a podľa najnovších výskumov sa na výsledku prebudovania areálu podpísal aj rukopis vtedy mimoriadne uznávanej a skúsenej osobnosti francúzskeho umelca a architekta Charlesa de Moreau (1758 – 1840), ktorý pôsobil vo Viedni. Moreau pri prvej návšteve Dolnej Krupej (1813) sformuloval základnú myšlienku ako riešiť park a neskôr aj dizajn kaštieľa. Zodpovednosť za priebeh stavby a rekultivácie pozemkov však prevzali obaja mladí tvorcovia. Práce ukončili v roku 1822, kedy napísal Rigel v liste grófovi: ,,V celom Uhorsku sa nenájde kaštieľ a park takého výnimočného vkusu a krásy. Krupá bude triumfom umení a vied, ktorý ovenčuje vznešený rod Brunsvikovcov.“

... a potom ...

Rodina Brunsvikovcov obývala kaštieľ dlhé roky. V roku 1813 sa sobášom Hermana Choteka a najmladšej dcéry Jozefa Brunsvika – Henriety Brunsvikovej dostáva do povedomia česká šľachtická rodina Chotekovci. Ich manželstvo bolo plné lásky, no bohužiaľ 9 rokov od sľubu vernosti sa z Henriety Brunsvikovej – Chotekovej stala vdova. O jej živote sa nezachovalo veľa informácií. Do histórie sa však zapísala nesporne výtvarným talentom. Svoj život prežila v krupskom kaštieli. Po starnúcej matke prebral správu kaštieľa Rudolf Chotek, najmladšie dieťa Hermana a Henriety Chotekovcov. Svetlo nádeje na lepšie začiatky a záruka renesancie kaštieľa bola bližšie, ako sa mohlo zdať. Rudolf venoval viac ako 50 intenzívnych rokov zveľaďovaniu a rozvoju kaštieľa. Honosnú stavbu tak doviedol až do 20. storočia. V čase Česko-slovenskej republiky bolo v krupskom kaštieli posledný krát cítiť rodinný život.

Nastalo ticho, nad celým svetom sa zamračilo a ľudí trápila vojna. Nepriaznivá situácia neobišla ani Dolnú Krupú. V čase prvej svetovej vojny bola poslednou majiteľkou Mária Henrieta Choteková. Stará dáma už nemala síl, aby ubránila majetky svojej rodiny. V roku 1945 nastal ,,čierny deň“ pre krupský kaštieľ - ,,rabovačka“, ktorá sa v apríli toho roku udiala je dodnes považovaná za najhorší deň v novodobej histórii obce. Vojenský front spolu s domácimi Krupanmi bral a raboval všetko, čo sa z kaštieľa dalo odniesť. Nasledujúci rok 13.2.1946 zomiera M. H. Choteková. Dva mesiace po grófkinej smrti je kaštieľ i park skonfiškovaný a stáva sa majetkom štátu. Nádherný krupský kaštieľ utŕžil niekoľko rán, demolácia nebola našťastie tak rozsiahla, ako sa na začiatku hovorilo.

  • 1948 – z kaštieľa sa stáva sanatórium na liečbu tuberkulózy
  • 1949 – Komunistická strana Slovenska zriadila v priestoroch kaštieľa politickú školu
  • 1953 – v kaštieli je zriadená psychiatrická liečebňa
  • 1956 – novinári a verejnosť začína mať zvýšený záujem o kaštieľ a jeho budúcnosť
  • 1958 - predstavitelia kultúrnej obce podpísali memorandum, aby bolo v kaštieli zriadené Slovenské hudobné múzeum
  • 17. 9. 1963 – bol kaštieľ vyhlásený za Kultúrnu pamiatku
  • 1968 - v apríli sa pacienti z liečebne sťahujú do Veľkého Zálužia a kaštieľ čaká na svoj ďalší osud
  • 1974 – začínajú prípravné rokovania k obnove kaštieľa a jeho budúcej správe
  • 1978 - areál prešiel do správy Slovenského národného múzea.
  • 1981 - v zrenovovanom kaštieli v správe Slovenského hudobného fondu otvorený Domov slovenských skladateľov
  • po 1990 - kaštieľ prešiel pod Správu kultúrnych zariadení Ministerstva kultúry

Od roku 2003 patrí celý areál pod správu Slovenského národného múzea. V priestore kaštieľa sa nachádza Hudobné múzeum a v neďalekom domčeku sa je stála expozícia venovaná Ludwigovi van Beethovenovi. Veríme, že rok 2021 bude pre krupský kaštieľ nezabudnuteľný a opäť sa zapíše do dejín. Očakávame rozsiahlu rekonštrukciu interiéru aj exteriéru nášho krupského pokladu.