Ten ich ešte pred smrťou ponúkol M. H. Chotekovej, ktorá 18. júna 1910 prišla osobne do Krupiny pri Zvolene na obhliadku a po prevoze do Krupej dala ruže vysadiť vo svojom rozáriu. Tak sa stalo, že rozárium sa naraz rozšírilo až o 2000 nových ruží. V ružiarskom svete sa za najväčšiu zásluhu pripisovanú grófke považuje práve uvedenie týchto sort do predaja v roku 1926, ktoré sa vtedy dali kúpiť iba v Dolnej Krupej. V tom istom roku uviedla aj dve vlastné ruže (Fenomén a Ignis) a pokračovala v jedinečnom rozširovaní ruží z Geschwindovej zbierky. Predaj dokonca rozšírila nielen na blízke okolie ale aj ako export do celej Európy, USA a Kanady.
V rozáriu sa okrem toho pestovali aj vzácne a niektoré celkom zriedkavé druhy ruží. Časť z nich sa vtedy dala kúpiť dokonca iba v Dolnej Krupej. Jedinečné boli tmavočervené ruže s bielymi bodkami La plus belle ponctuée, ružové s bielymi pruhmi alebo škvrnami Rosa mundi, Trikolore de Flandre, Madam Hardi, Berle de panaché...
Z Geschwindových medziproduktov, ktoré už on sám nestihol vyšľachtiť, vznikli práve v Dolnej Krupej rukami grófky Chotekovej nové odrody ruží: Sentigera michigan mildgvil (1929), Climbing ruže Jean Liabeaud (1930), Fenomén (1934), Ignis (1934) a iné.
Najširšiu obľubu medzi zákazníkmi si získali ružovočervená Geschwindova najkrajšia, tmavočervená Geschwindova neúnavná, popínavá ruža Multiflora, purpurovočervená Säckingenský trubač, ružová Severokrajná I., ružovočervená Severokrajná II., lesklá červená Geschwinds Georgeus a svetloružová sorta bez tŕňov Geschwindov rad.
Počas 1. svetovej vojny grófka vymenila starostlivosť o ruže za pomoc raneným vojakom a rozárium postupne upadalo. Po roku 1921 sa aj vďaka podielu z dedičstva po bratovi Rudolfovi situácia znova zmenila k lepšiemu. Založila ružovú škôlku a výpestky predávala, aby mohla udržiavať svoje obrovské rozárium. Podľa katalógu z roku 1926 v ňom rástlo 5000 ruží a v roku 1929 až 6000. Na predaj ponúkala 711 kultivarov o tri roky neskôr bolo k odberu až 885 odrôd. Návštevníci tohto miesta stáli v údive a odchádzali nadšení. Odborníci považovali dolnokrupskú ružovú záhradu v čase kvitnutia za jednu z najväčších krás v krajine.
Vďaka grófke Chotekovej sa na trh dostali Severokrajné ruže (Nordlanrose). Tie prešli tvrdými skúškami v tuhých zimách 1916/1917 a 1922/1923, keď odolávali vyše 25-stupňovým mrazom. Vtedy vymrzli aj niektoré dreviny v parku, no ruže akoby zázrakom prekonali kruté mrazy absolútne nepoškodené. Bez väčšej ujmy dokonca odolali aj rekordným mrazom v roku 1929, keď teplota klesla pod –35°C.
