Vo svete ospevovaný kaštieľsky park počas vojnového i medzivojnového obdobia spustol. Vojaci si stavali zákopy, mosty zničili a veľká časť parku utŕžila nejednu ranu. Rozsiahle lúky zarástli, porasty zhustli. Park umelo a nie veľmi rozumne rozdelili niekoľkým majiteľom. Keď sa kaštieľ i park stali súčasťou majetku štátu, pohrávali sa s myšlienkou, že z parku začnú ťažiť drevo. Z tohto hrôzostrašného nápadu nakoniec vzišlo. Postupne zmizli vzácne dreviny, plastiky a iné doplnky, ktoré vytvárali čarovnú atmosféru a veľkoleposť parku. Krátko po II. svetovej vojne zbúrali i kúpeľný domček s malým bazénom, ktorý sa nachádzal pri hornom jazierku. V roku 1961 spílili stáročnú vŕbu, ktorá vraj ohrozovala bezpečnosť kravína umiestneného v priestoroch hospodárskych budov.

Slnko sa nad kaštieľskym parkom opäť objavilo po dlhých rokoch pustošenia. Až 12. februára 1966 bol park konečne zaradený k historicky hodnotným objektom. Dostal sa pod správu Miestneho národného výboru v Dolnej Krupej. Chýbali však finančné prostriedky na obnovu a tak sa zapojili dobrovoľníci a miestni, ktorí urobili najnutnejšie úpravy a opravy v parku. K rozsiahlej rekonštrukcii sa pristúpilo až v 70. rokoch 20. storočia, kedy sa prefinancovalo až 26 miliónov korún. Park konečne ožil. Môžeme len dúfať, že sa niekedy aspoň trochu priblíži svojej pôvodnej podobe.

Dnes, v prvej polovici 21. storočia patrí park k často vyhľadávaným miestam. Rodiny s deťmi, bežci, obdivovatelia prírody a iní chodia načerpať množstvo energie do krupského kaštieľskeho parku. Nachádza sa tu veľa prírodných a architektonických skvostov.

Umelá jaskyňa (z tal. grotta) nachádzajúca sa za jazerom vyzerá od kaštieľa, ako obyčajný kopec. V jej okolí je vybudovaných 7 umelých pahorkov, aby pripomínali večne mesto Rím. Na hornej plošine tejto zdanlivo nenápadnej stavby sú do kruhu usporiadané kamenné tabule symbolizujúce vesmírny pohyb Zeme (stredový kruh - Slnko, štyri ročné obdoba, dvanásť mesiacov). Jaskyňu vybudoval v roku 1814 Nebbien. Grotta bola pôvodnými majiteľmi využívaná predovšetkým v letných sparných dňoch, kedy sa chodili ochladiť do večne studených priestorov. Horný kruhový areál slúžil na tancovačky, ktorým sa s radosťou oddávala mládež i hostia. Objekt má priemer 33 metrov, elipsovitý pôdorys a jeho priemerná výška je 4,5 metra. Z grotty sa môžete pozrieť na všetky svetové strany. V čase jej vzniku sa naskytli pohľady na:

• Sever – na budovu skleníka (Treibhaus), kde boli tropické rastliny a povestné rodiace kávovníky, neskôr miesto, kde so skleníkom susedila budova divadla. Dnes už neexistuje ani jedno, ani druhé.
• Východ – na vežu Kostola sv. Ondreja, ktorý nechal gróf Jozef Brunsvik na mieste staršieho vybudovať v roku 1811.
• Juh – vtedy iba na parkovú zeleň, po roku 1827 na obelisk, ktorý na protiľahlom vŕšku vztýčili po grófovej smrti a stojí dodnes. Je na ňom nápis v maďarčine a znamená: „KRUPANSKÝ GRÓF, JOZEF BRUNSVIK, KRAJINSKÝ SUDCA, MÚDRY KRESŤAN.“ 
• Západ – v tom čase bol asi prekrásny výhľad na kvetinovú výsadbu (Florens-Partie), dnes sa pozeráme na sochu sv. Anny od autora Štefana Ferenczyho. Nápis na podstavci (v maďarčine) prezrádza aj datovanie: NA NAJVÄČŠIU SLÁVU VŠEMOHÚCEHO DALA VYHOTOVIŤ R. 1835 VDOVA PO ZOSNULOM VYSOKOURODZENOM KRUPANSKOM GRÓFOVI JOZEFOVI BRUNSVIKOVI, KRAJINSKOM SUDCOVI, MÁRIA ANNA, RODENÁ MAJTHÉNYI ZO SIVÉHO KAMEŇA, NOSITEĽKA RÁDU HVIEZDNEHO KRÍŽA A DVORNÁ DÁMA JEJ VELIČENSTVA CISÁROVNEJ A UHORSKEJ KRÁĽOVNEJ. Soche sa zvykne vravieť Madona či Matka s dieťaťom. Pamätníci ju zrejme správne nazývali sv. Anna. Grófka Anna Mária Brunsviková bola v roku 1835 už sedemdesiatničkou a starou mamou. Je teda symbolické, že zobrazenie má súvislosť so sv. Annou, babičkou malého Ježiška...
• Juhovýchod – na jazierko (Fischteich), ktoré malo nielen romantickú, ale aj praktickú funkciu. Slnečné lúče odrážajúce sa od hladiny počas slnečných dní zasvietia až do grotty, vďaka čomu je časť jaskyne dlho osvetlená. Nie je vylúčené, že vstup do grotty zo strany jazera mohol slúžiť aj ako kotvisko pre malé loďky, na ktorých sa panstvo člnkovalo.

Je pozoruhodné aj to, že grotte – smerom ku kaštieľu na severozápadnej strane nevytvorili vchod, preto od záhradného stĺporadia vyzerá len ako halda zeminy, malý kopec. Ďakujúc rafinovanej tvorbe, kto nepozná tajomstvo kopca, ani nezbadá, že na na druhej strane jazera vyhĺbeného na Krupskom potoku v tieni stromov uvidí umelý výtvor, ale dokonale vložený do krajiny s použitím prírodných materiálov.

Ihličnatý strom patriaci k najstarším drevinám na svete. V našich zemepisných šírkach je skôr raritou. V krupskom parku rastie približne od roku 1863. Zasadil ho Rudolf Chotek, zrejme na počesť narodenia jeho dcéry Mária Henriety. V pôvodnom parku sa nachádzali ďalšie tri sekvoje, tie sa však do dnešných dní nezachovali, kvôli zmenšovaniu kaštieľskeho areálu. Každá z nich bola vysadená na počesť narodenia dieťaťa manželov. Je zaujímavé, že ako jediná ostala súčasťou parku sekvoja zasadená na počesť narodenia M. H. Chotekovej. Po nej sa narodili ešte traja súrodenci (Anna *1865, Gabriela *1868, Rudolf II. *1870), a tak každému otec vysadil strom. V pôvodnom parku boli sekvoje štyri, dodnes prežila iba jedna. Zvykli sme si vravieť, že zostala práve tá, ktorá patrila Márii Henriete Chotekovej. 

Počas svojho života bola niekoľkokrát terčom blesku. Najrozsiahlejšie poškodenie zažila v roku 1978, keď jej blesk zničil niekoľkometrovú špičku. Dnes už ,,poranenie“ nie je vidieť a príroda ranu zacelila. Od roku 2000 bola vyhlásená za „strom štátom chránený“  a o 8 rokov neskôr sa umiestnila na 2. mieste v súťaži STROM ROKA. V danom roku sa o ňu postaralo niekoľko odborníkov a venovali jej dostatočnú opateru, aby mohla rásť ďalej do krásy. Aktuálne má obvod okolo 5,6 metra a výšku 50 metrov. Na jednej strane začala schnúť, ale kaštieľsky personál podnikol potrebné kroky a sekvoju sa podarilo znova zachrániť. Veď má pred sebou ešte niekoľko stoviek rokov.